Erotické poviedky

Úryvok z kroniky zážitkov

ČASŤ I.

Mal som pätnásť rokov a šiel na hokejový tréning. Hokej som hrával päť rokov a už sa to akosi stalo zvykom a rutinou mojich obetavých rodičov. Čakali, že budem minimálne majster sveta. Mňa to nikdy nebavilo, ale to nikoho nezaujímalo a tak som sa len viezol. Aj v ten deň som sa viezol. Konkrétne na štadión v meste T. Čakal ma tréning s o rok mladšími žiakmi - bol to časovo náročný šport a častokrát to takto lepšie vyhovovalo. Bežný postup. Síce šlo o tréningy v skorých ranných hodinách, vždy som sa tešil - kvôli Dominovi. Bol to brankár, čo mu naozaj pristalo. Mal húževnatú chlapčenskú postavu. Povedal by som ,krv a mlieko'. V ramenách bol tak akurát, mal silný chrbát, guľatý zadok a na bruchu trocha ,baby' tuku. Na jeho mäsitých stehnách bolo vidieť, že je hokejista. Vysoký bol zhruba ako ja. Dominik bol môj kamarát. Skamarátili sme sa, pretože sme si rozumeli. Človek potrebuje kamaráta. Aspoň jedného, takého dobrodruha, s ktorým sa mu ľahšie pretĺka svetom. Po treningu sme ho zvykli brávať domov - mali sme rovnakú cestu a ako sme sa dohodli na ľade, aj v spomínaný deň tomu tak bolo. Po tréningu som sa prezliekal v šatni. Bol som tam sám, pretože moji spolužiaci trénovali až večer. Dal som si teda na čas. Sprchovanie bývalo najlepšie na celom procese. Príjemná teplá voda, šampón, spievanie a čudlík, ktorý som musel zmačknúť každých tridsať sekúnd. Celkom idylka. Keď som konečne absolvoval celý rituál, šiel som do ôsmackej šatne, ktorá bola hneď vedľa. Vedel som, že to aj Dominovi bude trvať... Vošiel som dnu a Dominik práve kráčal zo sprchy. Hnedé oči mu žiarili. Z mokrých, strapatých vlasov mu na telo kvapkala voda. Odložil uterák a ležérne zbieral oblečenenie. Posobil milým chlapčenským šarmom a ja som akoby na chvíľu začul spievať anjelov. Ako hokejisti sme síce boli zvyknutí chodiť predsebou nahí, ale táto situácia, Dominik a jeho šibalsky nevinné "čau" som si zapísal do kroniky zážitkov, pre ktoré sa oplatí žiť. Naozaj. Myslím, že nie som perverzný človek, ale v tú chvíľu som mal problém pozerať sa mu do očí. Neustále mi ubiehal pohľad - sem a tam, sem a tam, a hlavne "tam". Dali sme sa do reči a preistotu som zobral jednu z hokejok zo stojana a akože som si pinkal nejaký puk, kým sa Domin obliekal.

Neskôr sme čakali na môjho otca a zašli na Vineu do ,Hokejky'. Podnik s občerstvením pre športových fanúšikov alkoholu a ich politiku juniorského hokeja - "čurák sem, čurák tam". Bol piatok, a tak sme dostali nápad, že by Dominik mohol u nás prespať. Chodieval k nám celkom často.  Bol z mesta a rád chodil na dedinu. Mal rád les a bavilo ho chytať ryby. Podstatné však bolo, že na druhý deň sa nešlo do školy. Piatok vždy bol, je, a aj bude akýmsi dňom, kedy má človek podvedomú chuť, či elán vymyslieť niečo spontánne. Netrvalo dlho a prišlo po nás auto. Oznámil som otcovi náš plán a on súhlasil. Po ceste sme jedli marhuľové ,koblihy' a bavili sa o našej obľúbenej RPG hre, na ktorú sme sa v ten večer chystali. Lineage (hra), som hrával dlhšie ako Dominik, tak som bol trocha ako jeho ,kauč'. Ani neviem prečo to spomínam. Asi preto, že som mal rád štýl jeho neustáleho vypytovania sa. Bol to štýl, akým sa malé deti pýtajú nekonečné otázky, ktoré sa dospelým zdajú absurdné, niekedy otravné, ale vždy milé.

Prišli sme k nám a zložili sa v mojej izbe. Chvíľku sme len tak kecali. Robili sme si srandu z trénera atď. Domin tiež bral hokej len ako rutinu. Prišla nás pozdraviť moja mama a priniesla koláč. Klasika. Dominika mala rada. Vždy hovorila, že je to "slušne vychovaný chlapec", čo som z jej úst v inom prípade asi nepočul. Bola to pravda. Mal v sebe niečo zaujímavé: na jednej strane sa správal ako normálny chlap-ec, žiadny bojko, či suchárek, ale na tej druhej si vždy na veci dával pozor. Všetko meral mierou zvláštne úhľadnej normy, akoby rešpektoval tradíciu jeho predkov po niekoľko pokolení. Možno dokonca predkov ktorých reprezentuje nejaká hviezda na nebi.

Po niekoľkých hodinách hrania sa Dominovi zachcelo spať. Trval na tom, že ráno chce ísť na ryby.  Mal som veľkú skoro manželskú posteľ. Dominik ležal vedľa mňa, mal oblečené biele pyžamo s modrými pruhmi - vrch na gombíky. "Dobrú noc." Ozvalo sa. Usmial som sa nad tónom jeho hlasu, ktorý znel trochu ako veveričiak z nejakého animovaného filmu. Bolo to príjemné. Ešte som chvíľu počúval ako dýcha a rozmýšľal o veciach, ktoré by moja učiteľka zo slovenského jazyka nazvala nesmrteľnosťou chrústa. Netrvalo dlho a podarilo sa mi zaspať.

Keď som sa ráno zobudil našiel som na stole lístok s nápisom: "Išiel som pozrieť na ryby." Dominika som našiel hneď pri najbližšom brehu rieky. Stál tam a pozeral na čereble. Navrhol som, že poznám lepšie miesto. Zašli sme teda domov pre náčinie a vyrazili. Bolo to asi pol hodinu kráčania. Keď sme prišli na miesto, nazbierali sme červíky a hmyz a nahodil som udicu. Malé prírodne pleso s dravejším prítokom bolo ideálnym miestom na pstruhy. Pri čakaní sme oddychovali na deke a rozprávali sa. Jedli sme tyčinky a pili sladkú vodu. Všade bolo príjemné ticho, len šum rieky a lesa. Tieň z korún stromov kopíroval plynúci čas. Domin nahodil zaujímavú temu: "Ako často mávaš mokré sny?" - "Nejak tak normálne, zvládol by som viac..." zasmial som sa. Začal mi rozprávať o jeho vášnivej snovej skúsenosti so spolužiačkou. Aj keď sa mi sem-tam snívalo aj s opačným pohlavím, veľmi som sa s tým nestotožňoval. Debata nás mimoriadne bavila. Neskôr sme sa snažili prísť na príčinu týchto snov, ale hlavne, či sa to dá nejak ovplyvniť. Náš hlavný záujem bolo dosadiť do sna okolnosti a človeka podľa predstáv, ale aj napriek našemu ,neposlušnému' veku sme sa zhodli, že by to bolo až príliš jednoduché. Nastala krátka odmlka, keď v tom zabrala naša ryba. Domin na mňa vyplašene pozrel s veľkým otáznikom v oku. Schmatol som udicu a začal navíjať. Bola to krátka detská udica akurát na takéto pytliacke účely. O malú chvíľu som vytiahol celkom slušného pstruha. Dali sme ho do vedra a hrdo pozorovali. Dominik do neho nadšene štuchal: "Čo s ním spravíme ?" Opýtal sa. "Upečieme na ploskom kameni".  Za krátky čas sa pstruh dal jesť a bolo nám úplne jedno, že chutil ako vypredaná nádrž na vianočné kapre.

Bolo popoludní a slnko ešte stále celkom pražilo. Ryby nás prestali baviť, a tak sme sa len kúpali a pri sušení sledovali ľahké, biele oblaky. Dávali sme im tvary a príbehy. Klasika. Bolo nám dobre..., ale predsa ma niečo mrzelo. Do istej miery priamoúmerne tomu, ako sladko som sa cítil. Posadil som sa a pozeral na Dominika. Hral sa s jaštericou, ktorú práve chytil. Ľahol som si a premietal v hlave myšlienky. Mal som pätnásť rokov a zmätenú hlavu. Trápilo ma kopec vecí. Všetko mi pripadalo príliš vzdialené a neprekonateľné. Tiež som tak, ako ostatní moji rovesníci, chcel mať niekoho rád. Mať parťáka vo flanelovom pyžame. Zdalo sa mi to ako najprirodzenejšie ľudské právo, ktoré mi akoby niekto zobral. Hnevalo ma to. Hnev striedal smútok a keď už nič nepomáhalo, nastúpila pomalá rezignácia...

Domin po chvíli prerušil tok mojich myšlienok. Pribehol od brehu rieky, škeril sa a v ruke držal krvavý jašteričí chvost: "Nabudúce to môžme použiť ako návnadu", rozprával mi jeho šikovný plán. Usmial som sa. Dominik mi často vedel spraviť naladu, aj vtedy, keď som sa strácal vo svojích mátohách... Ale akosi ma prechádzala chuť robiť veci, aké by sa na môj vek patrili. Chcel som ísť domov a byť dospelý.

Pre Dominika prišiel otec na druhý deň okolo obeda. Myslím, že mi nebolo smutno z jeho odchodu, ale vždy keď sme spolu strávili pár dní, všetko bolo potom také... čerstvé. A či som chcel alebo nie, neustále som si v hlave opakoval situácie a obrazy, ktoré by som bol rád pozmenil, nejak naplnil. Je to ako keby ste mali v obchode obľúbené cukríky, ale vašu menu nikde neberú a zmenáreň neexistuje. Vtedy by ste boli ochotní akceptovať kurz aj jedna ku milión. Samozrejme, že nejde o nič tragické, ale pre mňa to bol celý svet. Dominik dorazil domov, zapli sme našu hru a bavili sa cez videohovor. Tak sa mi zdá, že potom som to vlastne hral už len kvôli nemu. Tešil som sa, že ho môžem počuť. Asi mi chýbal. Chcel som jesť cukríky.

ČASŤ II.

Netrvalo dlho a bol tu další víkend. Tentoraz to bol pekný sobotňajší deň neskorého leta. S Dominikom sme vybehli na kopec k lesu, ktorý bol pár minút za našim domom. Je odtiaľ pekný výhľad...

Večer sme sedeli v izbe a rozprávali sa. Dominik sedel v posteli oproti mne. Mal oblečené len biele boxerky. Vyzeral milo a myslím že aj celkom eroticky. Bol síce zakrytý perinou, ale to čo z nej trčalo stačilo na občasné prilákanie mojej pozornosti. "No poďme už spať." Navrhol som, keď na mňa po celom dni doľahla únava. Pri obliekaní do pyžama som bojoval proti zvedavosti a akémusi čarovnému magnetizmu hormónov, v ktorých som sa vtedy kúpal. Ľahli sme si a zhasol som svetlo. Rozlúčili sme sa želaním na dobrú noc, keď si Dominik akosi zvláštne vzdychol. Bolo to úprimné vzdychnutie, také, ktoré si človek jednoducho všimne. Po chvíľke som sa ho opýtal či spí. Chcel som ho osloviť. Zaznelo zvedavé "nie" a akoby sa trochu prebral z bdelého snenia. "Nad čím premýšľaš?" opýtal som sa. Bol chvíľu ticho, akoby štylizoval svoju odpoveď: "Chceš... to fakt vedieť?" V hlase mu zaznel vážny tón odhodlania, ktorým ma trochu zaskočil. "Ako to myslíš?" Dominik prehltol klbko obáv: "Neviem prečo, ale chcel by som ťa chytiť za ruku." Povedal trochu zadychčane. Tušil som, že asi vytiahne niečo vážne, ale takúto odpoveď som reálne nečakal. Dostalo ma to do zvláštnej situáce, v ktorej sa akoby zastavil čas. Striedalo sa vo mne nadšenie, strach, zvedavosť a celá škala neopísateľných pocitov. Obaja sme mlčali, no s odpoveďou som bol na rade ja. "Tak... chyť." Nastala odmlka..., v napäti som zdvihol obočie a čakal, čo sa bude diať. Počul som ako sa Dominik obracia z boku na chrbát, a potom smerom ku mne. Keď som videl, že to myslí vážne nenápadne som vytiahol ruku z pod periny, aby som mu to uľahčil. Zrazu sme sa držali. Držal som Dominikovu ruku. Stavím sa, že som vtedy vyzeral ako definícia úžasu. Behal som očami po izbe, akoby som vo vzduchu hľadal slová. Takto sme obaja udivene ležali a nikto z nás sa neodvážil ani len pohnúť. Jeho horúca ruka bola bod, na ktorý som sa uprene sústredil. Bod, v ktorom sa sústredila vačšina prítomnej energie vôbec. Cítil som ako sem tam pohol prstom, a ako sa každá jeho myšlienka odrážala v jemnom myknutí. "Počkaj...?" Zrazu ma dvakrát zmačkol a uvoľnil si ruku, aby si z nej utrel pot. V tej chvíli z nás opadlo napätie a trochu sme sa prebrali. Otočil som sa k nemu: "Tak... mmm" precedil som cez hlasívky v snahe niečo povedať. Dominik sa prisunul trochu bližšie a znova hľadal moju ruku. Situáciu, ktorá nastala, by som opísal len veľmi ťažko - dali sme si pusu. Nikdy predtým by som nepovedal, že pery človeka sú také horúce. Horúce, mäkké a otvárajú rozprávkovú bránu. Mohol som sa ho dotknúť; kdekoľvek som chcel.

Po všetkom tom sladkom a vzrušujúcom dotýkaní, v ktorom ukojenie najväčšej zvedavosti trvalo asi len dvakrát dve minúty, sme sa cítili spokojne. Ležali sme pri sebe, usmievali sa a z našej prvej matracovej skúsenosti sme mali na tvári hanblivý výraz. Obaja sme však cítili, že nebolo čo ospravedlňovať. Aj keď sme presne nevedeli o čo ide, rozumeli sme si lepšie ako predtým. Ešte sme sa chvíľu rozprávali a hodnotili celú situáciu, v ktorej sme obaja prelomili naše najhlbšie tabu. Nakoniec sme spolu zaspali. Bol to najvzrušujúcejší deň v mojom živote.