Erotické poviedky

V metra

Ako každý všedný deň som pár minút po piatej čakal na metro na ceste domov z práce a premýšľal o svojich záležitostiach. Zo zadumaní ma vytrhla nesmelá drobná dievča, niečo okolo dvadsať. Rozprávala mi príhodu ako je zo Strakoníc a prišla o všetky peniaze a či by som nemal pár drobáků, aby mala aspoň na cestu domov. Najskôr som jej odmietol s tým, že pri sebe žiadne drobné nemám, potom mi ale ani neviem prečo náhle preblesklo hlavou divná myšlienka a pokračoval som "... mám u seba len päťstovku, ak by si mala chvíľku času as niečím mi pomohla, je tvoja a pred cestou si ešte môžeš zájsť na poriadny gáblík ".


Trochu jej to zarazilo, ale nechala sa zviklat "o čo by išlo?". Možno si všimla rastúce hrče na mojich nohaviciach, alebo už mala s podobnými ponukami nepríjemné skúsenosti, pretože hneď dodala, že nie je žiadna kurva.


"Né, to by ma ani nenapadlo, rozhodne sa nemusíš vyzliekať, ani sa ma dotýkať rukou, o nič nejde ... ", na chvíľu som sa odmlčal a horúčkovito premýšľal, ako to sformulovať, začal som ľutovať, že som sa do toho zaplietol a hovoril si aká to bude hanba ... však som už tichšie pokračoval "prepáč, neviem čo ma to napadlo, chcel som len sadnúť si na zem, vytiahnuť penis a ty že by si mi na neho stúpla, len na chvíľku, tak ako si ... prepáč, bol to blbý nápad, zabudni na to" .


Chytila ??sa. "Takže ty ako hovoríš, že ti šliapnete na péro, oblečená, v topánkach, ani na mňa nesáhneš a dáš mi za to ešte aj niečo? To neznie tak strašne? Ale to to chceš robiť tu? "
Tak ďaleko som sa v úvahách ešte nedostal. Potom som si uvedomil, že sme v predposlednej stanici metra, na poslednej stanici je výstup len na jednej strane, takže keď na opačnej strane nástupištia vlezte do chodby spájajúce prvý a druhú koľaj, je takmer nulové riziko, že tam niekto pôjde. "Tu vzadu v tej chodbe na konci nástupišťa".
"Tak jo", povedala len a šli sme.


Zastavil som sa uprostred chodby, sadol si chrbtom k stene, vytiahol svoj stojace chvost a položil ho na zem medzi svoje roztiahnuté nohy. Pobavene na mňa pozerala, ale držala sa v úctivej vzdialenosti. "Ja neviem, nepáči sa mi to, nemohol by si si nejako zviazať ruky?" Spýtala sa. Bez zbytočných prieťahov som si vytiahol opasok z nohavíc a pevne si ho stiahol za chrbtom okolo zápästia. Pristúpila bližšie a opatrne mi položila špičku tenisky na naakumulovaný žaluď. "Takto nejako?"


"Len sa neboj. Naozaj si na neho stúpne, pekne celou váhou na celú jeho plochu ", zamrmlal som prerývane.
" Keď ja neviem, nerada by som vám ublížila ".
Upokojoval som jej" Neboj, nemôžeš mi ublížiť. A keby tak čo, je to môj problém, chcel som to a teba nepoznám ".


Nechala sa teda presvedčiť, posunula špičku topánky až ku koreňu môjho chvosta a preniesla na túto nohu váhu. Celý som sa chvel, strašne ma to vzrušovalo, neznáma cudzie dievča mi drví penis topánkou o chladnú dlažbu pražského metra, čo môžem chcieť viac.
"Opri sa rukami o stenu a zdvihni druhú nohu do vzduchu", pokynul som jej, aby ma přišlápla ešte silnejšie.


Bez váhania ma poslúchla. "Ako dlho takto mám stať?"
"Ako dlho chceš, som teraz plne v tvojej moci", vydýchol som otrocky.
Bez toho sa pohla na mňa pozrela, prvýkrát za celú dobu sa mi pozerala do očí "to chceš povedať, že už som si zarobila päťstovku a môžem ísť?"
"Iste".


Na to zostúpila a natiahla ku mne ruku. Zviazanými rukami som zo zadného vrecka vytiahol peňaženku a snažil sa jej podať päťstovku. Bankovka mi vykĺzla na zem a dievča ju zobrala. Zadívala sa na mňa a po chvíli prehovorila. "A keby som si tam znova stúpla, dostanem ďalší?"
"No, teda, prečo nie, ale ja už u seba toľko nemám, zostala mi len stovka".
"Tak za stovku bude toto" povedala veselo a krátko sa mi po pere plnou váhou skĺzla. Trochu to zabolelo, ale súčasne som sa skoro urobil. Ľutoval som, že sebou už nemám viac peňazí, vyklepal sľúbenú stovku "nevidel som ťa už niekedy tu, príde mi, že už som ťa tu na autobus vyberať videl?" Začervenala a obrátila sa k odchodu. Ja však pokračoval "to nič, to je jedno, ja len že každý deň po piatej hodine jazdím týmto metrom, takže keby si náhodou niekedy zase minula všetky peniaze na autobus a potrebovala založiť, budem rád, keď sa na mňa obrátiš.


Bez akejkoľvek odpovede či náznaku mi zmizla za rohom, ale určite ma počula a ja mám teraz každý deň pri odchode z práce osobitnej mrazivý pocit, očakávania či tam bude. A tiež pri sebe radšej nosím viac peňazí ... ale nie zase moc, bol som tam dole v takom rozpoložení, že keby som pri sebe mal sto tisíc, tak by som jej ich po päťstovke za 30 sekundové prišliapnutí snáď aj vysadil.


autor: Honza Kolář