Erotické poviedky

Vojtovu zistenie

Kto čaká od tohto príbehu veľké vzrušenie, veľa sexu, jednu ruku na myši a druhú., bude sklamaný. Chcel by som vám len skúsiť rozprávať môj obyčajný príbeh. O chlapcovi, ktorý zistil, že je na chlapcov.

Ani neviem, ako začať. Nikdy som nepísal žiadne poviedky a jediný dôvod, prečo sa o to pokúšam teraz, je vypovedať, teda vlastne vypísať, sa z vlastnej rozpoltenosti. Možno v naivnom očakávaní vysvetlenie. Keď som prvýkrát zistil, že sa mi páči chalani a že s nimi chcem byť aj inak ako pri futbale, neprikladal som tomu nijako zvláštne váhu. Myslel som, že to patrí k môjmu "sexuálnemu vývinu". Postupom času som si ale uvedomil , ako je to naozaj. Som gay. Gay z dediny a navyše v dobe, ktorá, povedzme, nebola práve tolerantní. Blbý miesto, blbá doba, blbá inakosť. Zmierenie sa s mojou orientáciou bolo, vlastne ešte je, zdĺhavé. Možno to poznáte aj vy. Chvíle, kedy viete, kto ste, ste šťastní, nebojíte sa budúceho rána, obklopuje vás radosť a naopak chvíle, kedy cítite skľučujúca splín požierajúci všetko, z čoho ste schopní žiť. Rád by som sa s vami rozdelil o rozprávanie tých lepších chvíľ .

Mal som krátko po škole, nastúpil som do mojej prvej práce, bol som mladý, natešený na všetko, čo bolo predo mnou, užíval som každého dňa. V tej dobe som ešte hlúpo veril, že som "vo vývine" a raz stretnem ženu, s ktorou budem mať deti a pre nich žiť. Čoskoro som pochopil, ako veľmi som sa plietol.
Prišiel som do práce a vo dverách som sa stretol s niekým, kto úplne zmenil môj život. Dodnes neviem ten pocit popísať. Bolo skoro ráno, taký ten stav, keď telo je už hore, ale duša ešte drieme a ja som mal zrazu tak nádherne zvláštny pocit. To stretnutie bolo len mihnutí, ale vo vnútri ma plynulo pomaly. Proti mne šiel chalan v mojom veku, štíhly, svetlé dlhé vlasy, modré džínsy, kockovaná košeľa. Vôbec ma nevnímal, ale ja nedokázal vnímať nič okrem jeho. Zazrel som oči. Najkrajšie oči, ktoré som kedy videl. Stál som strnulo vo dverách a len sa nechal minúť. Nedokázal som sa prestať pozerať. Nechcel som, aby ten pohľad skončil. Okolo mňa preleteli nádherné dlhé svetlé vlasy a ja na okamih zacítil ich jemnú vôňu. Nemohol som sa pohnúť. Len som za ním tupo zízal kým nezmizol. V kancelárii som nemyslel na nič iné, než na ranné stretnutie. Nevedel som si s tým vôbec rady. Nielenže som tak nejako neveril na lásku na prvý pohľad, ale ešte k
tomu chlapec? Lenže on bol tak krásny.

"Hľadáš niečo?" spýtal sa. Koľkokrát som si tieto slová od tej doby pripomenul. Bola to prvá slová, ktoré som od neho počul. Vtedy ma nenapadlo, aký veľký význam vlastne mala. "Mám sa tu hlásiť." odpovedal som . "Jó, ty si ten Novej. Hovorili mi. Poď ďalej". Vstal od stola, išiel mi naproti s natiahnutou
rúk. Konečne som dokázal vstúpiť. "Ahoj, Jakub", povedal. "Vojta", odpovedal som . "Toto je tvoj stôl, máme robiť spolu. Snáď budeme vychádzať dobre." Nedokázal som uveriť tomu, že medzi tými všetkými ľuďmi v podniku mám byť práve tam. Vyzeralo to ako sen. Cítil som strach, že sa zobudím a
všetko sa rozplynie. Dotyk jeho ruky ma rozochvel. Nedokázal som ani trochu pochopiť, čo sa deje. Neviem to ostatne dodnes.

Boli sme rovnako starí, rozdiel jedného mesiaca. Rozumeli sme si od prvého dňa. Jakub mi pripadal tak šikovný, rozumný a citlivý. Hrozne rád som si s ním rozprával. O čomkoľvek. Mal dar umenie rozprávať. Stali sa z nás ozajstní priatelia a čím viac sme sa poznali, tým viac sme sa vzájomne zverovali s tým
najväčším, čo sme pred ostatnými schovávali. Viete, rád by som povedal niečo o tom pocite, že sa poznáme odjakživa. Ale príde mi to ako fráza. Len viem, že mi bolo ľúto každého dňa, kedy sme sa nepoznali. Tak zúfalá bola moja túžba byť s Jakubom, že mi prišiel každý deň minulosti bez neho premárneným. Mal
som veľa priateľov, ale toto bolo niečo úplne iné. Zo začiatku som si myslel, že až teraz zažívam pravé priateľstvo. Až časom mi došlo, že som spoznal lásku. Trávili sme spolu viac a viac času. Buď sme ostali v práci dlhšie, alebo sme niekam išli. Postupne sme pridávali aj víkendy. Obaja sme asi
podvedome tušili, že sa deje niečo, čo sami nevieme vysvetliť, ale nikto z nás nemal potrebu to povedať nahlas. hltal sme každú spoločnú voľnú chvíľu, plánovali ďalšie, po nociach premýšľal o všetkom možnom. Boli sme tak mladí, naivní, všetko bolo pred nami a tak hrozne moc nás bavilo žiť. maturovala sme v roku , kedy sa všetko zmenilo a pred nami bol prísľub zmien. A my mali sny a verili, že sa stanú skutočnosťou. Naše večerné hovory sa pravidelne preťahovali tak, že som u Jakuba prespával. Nakoniec mi navrhol, aby som u neho začal bývať. Asi vám to príde smiešne, ale ani v tú chvíľu
sme si neuvedomovali, že prežívame niečo iné, ako ozajstné priateľstvo dvoch mladých chalanov. To, že Jakub bol pre mňa krásny, som považoval za normálne. Nebolo pre mňa divné, že ľudia , teda ženy aj muži, môžu byť krásni.
Boli sme obaja bez predsudkov a nemali sme potrebu pred sebou čokoľvek skrývať. Jakub odo mňa počul, že je krásny. Nebol dôvod sa nad tým pohoršovať. Chceli sme hovoriť, čo cítime a pripadalo nám to plné slobody.

Nepoznám slová, aby som nimi dokázal povedať, ako som sa s Jakubom cítil. Naše súzvuk a porozumenie vo mne vyvolávalo až úzkosť. Nezdravý strach, že to všetko raz skončí ešte skôr , ako stihnem aspoň málinko porozumieť, prežiť a vychutnať to celé naše "stretnutie". Sám seba som sa pýtal: "Prečo si s ním tak rozumiem? Prečo je ako ja? Prečo mi je s ním tak dobre? Prečo ho chcem pobozkať? Prečo ho potrebujem držať za ruku, chrániť ho? Prečo mám o neho taký strach? Prečo nemôžem dospať, aby som sa s ním znova videl? Prečo deň bez neho nie je ničím? Čo bude ďalej.? "Pochopil som, že Jakuba potrebujem, aby som mohol byť . Pochopil som, že ho milujem. Bol som zmätený, ale šťastný. A tiež som vedel, že mu to musím povedať. Prišiel iný strach. Strach, že všetko pokazíte. Čo keď to pre Jakuba bude zrada nášho priateľstva? Lenže myšlienka mlčať by bola skutočnou zradou. Bol som tak plný otázok, ako Jakub moje priznanie prijme, že som si ani neuvedomoval to hrozné zistenie: Ja som gay? Otáznik je tu na mieste. Nerozumel som tomu a ani som sa nesnažil si to nejako vysvetľovať. Jediné, čím som si bol istý, bolo: milujem ho.

Jedného rána sme spolu sedeli u Jakuba doma. Mali sme voľný deň. Pršalo. Po oknách zvnútra stekala voda. Uvaril som kávu. Mal som tahle rána rád . Pozrel som sa na Jakuba. Jeho oči zostali s mojimi o trochu dlhšie. Usmial sa, sklopil hlavu a ďalej sme mlčali. Striedavo som pozoroval stekajúcu vodu na okne, stúpajúci biely opar nad hrnčekom a Jakuba. Zrazu som na Jakubovom tvári zazrel slzu. stiekla a spadla. Ešte na malú chvíľu som zaváhal, že to naozaj bola slza. Potom som na jeho ruke uvidel mokrý odlesk. "Jakub?" Zdvihol hlavu a ja videl jeho oči utopené v slzách. Až potom som sa odvážil spýtať: "Čo sa deje, Jakub? "Nedokázal som v mojom hlase skryť obavy. Neodpovedal. Len sa ďalej pozeral a slza za slzou stekala po jeho lícach tak, ako voda po okne.
" Kubo, prosím ťa, rozprávaj so mnou. " konečne prehovoril:
"Je mi s tebou moc dobre, Vojto."
"Preto plačeš?" Chytil som ho za ruku a pohladil. Svoju rukou prikryl moju na jeho tvári. Cítil som, ako sa obaja trasieme . V jeho očiach bol smútok a ja premýšľal, ako ho toho smútku zbaviť. Ešte nikdy som ho takto nevidel. Ani ja neudržal svoj plač.
"Lenže mne je s Tebou dobre trochu inak, ako myslíš," pokračoval. zovrel sa mi hrdlo. V tú chvíľu som zabudol na všetky svoje otázky a pochybnosti. "Jakub," ešte malú chvíľu som zbieral všetky sily, "Neviem, ako inak, ale je mi ľúto, že ťa to trápi. Pretože ja ťa nechcem trápiť. Urobil by som čokoľvek, aby som to zmenil. "Pritisol viac moju ruku." Ale prečo, Vojto? "Už som to v sebe nemohol ďalej dusiť.
" Pretože ťa milujem, Jakub. "Trvalo večnosť, než sa na mňa prestal len pozerať. Potom sa ku mne naklonil. pobozkala sme sa. Tentoraz ale úplne inak, než do tej doby. Nebolo to to krátke priateľské bozk. Bolo plné lásky, šťastia a oslobodenie.

Ten deň sme sa prvýkrát milovali. Naša skrývané city mohli konečne von a plynúť. A bolo ich toľko. Až vtedy som poznal odpoveď na prvú Jakubovom vetu, ktorú mi povedal, keď som sa s ním prvýkrát stretol: "Hľadáš niečo?" Moja odpoveď je: "Teraz už nie ".

Jakub, lásko, nikdy za teba neprestanem ďakovať. Milujem ťa!




autor: Vojta