Erotické poviedky

Romanca na splave

Ešte v časoch, keď vodné dielo Gabčíkovo sa iba črtalo na rysovacích doskách, dostal som sa so spolužiakom Zdenom k nafukovaciemu kajaku,  ktorý bol známy pod označením K-2 (prosím nepliesť si to s trochu známejšou  himalájskou osemtisícovkou).

Zvažovali sme čo s ním podnikneme, ale zase až taký veľký výber nebol, keďže jeho pôvodný majiteľ  (ktorý sa ho v dôsledku finančnej tiesne potreboval zbaviť veľmi súrne) nás vopred upozornil, na stojaté vody sa to veľmi nehodí, ak sa nechceme uveslovať k smrti. Síce nápad vybrať sa hneď splavovať Dunaj, na ktorom sa splavujú aj oveľa väčšie  plavidlá, sa nám veľmi nepozdával, no bola to tá najdostupnejšia alternatíva vzhľadom nato, že obaja sme trvalo sa vyskytovali práve v tejto lokalite. Po určitých váhaniach a zvažovaniach sme sa rozhodli pokusne splaviť tú najkratšiu možnú vzdialenosť, kde bolo možné si zabezpečiť spätnú dopravu. Jedno poobedie za účasti všetkých lúčiacich sa  príbuzných a známych sme pod starým bratislavským mostom teda nafúkali náš novonadobudnutý dopravný prostriedok a pokúsili sme sa nasadnúť doň tak, aby sme sa pritom pred očami všetkých prítomných  zároveň aj neotočili, lebo nám bolo jasné, že sotva by sme prítomný dav presvedčili, že im iba predvádzame najnovší štýl eskimáckeho obratu. Zároveň sme dúfali, že ostatné plavidlá plaviace sa po hlavnom toku sa nám budú obratne vyhýbať, lebo spoliehať sa nato, že tak učiníme my,  bolo úplne neodôvodnené. S týmito predsavzatiami sme sa všetkým lúčiacim sa stratili za najbližšou zákrutou z dohľadu a zamierili si to do nášho vytýčeného cieľa Hrušova- známej rekreačnej lokality neďaleko Šamorína.

Po krátkom čase stráveným na vode sme s uspokojením zistili,  že tento čln má dostatočne hlboký ponor a teda tým aj stabilitu a bol priamo ideálny pre začiatočníkov.  Postupne sme získavali  nádej, že tak zdanlivo zo začiatku nesplniteľná méta stredisko Hrušov sa možno aj nemusí nepodariť dosiahnuť.

Zvítanie v Hrušove bolo skutočne srdečné, chvalabohu v tých časoch v telke sa spravodajstvo venovalo len serióznym informáciám, takže okrem dohodnutého Zdenovho švagra s vypožičaným autom nás tam nečakali žiadne televízne štáby, ako by to hrozilo v tejto dobe.

Po tomto obrovskom počiatočnom úspechu sme získavali smelosť a  odvahu na ďalšie splavy. Zabezpečili sme si vodácku mapu Dunaja a začali plánovať  dlhšie trasy. Využívali sme každú možnosť dobrého počasia a postupne si našli ďalšiu lokalitu, kam bolo možné splavovať Dunaj a pritom verejnou dopravou sa dostať späť. Do Palkovičova  (dnes sa to volá Sap) sa to dalo splaviť ešte stále v rámci jedného dňa, na dlhšie trasy už bolo potrebné si vyhliadnuť nejaké možnosti prenocovania.  Systémom pokus-omyl sme objavili dve fantastické lokality, kde sa dalo bezpečne stráviť noc a pritom sa nenechať  zavraždiť komármi. Vybavení takýmito informáciami sme mohli konečne sa začať splavovať až do Komárna - teda presnejšie do Novej stráže, kde bola v prijateľnej vzdialenosti od Dunaja  dostupná vlaková stanica a vlakový spoj do Bratislavy.

Aby naše splavy dosiahli inú dimenziu presvedčili sme ešte ďalšieho záujemcu o takýto druh dobrodružstva, aby kúpil ešte jeden identický čln ako máme, aby sme mohli sa splavovať v rozšírenejšom kolektíve. Je pravdou, že zámer sa vydaril, ale iba čiastočne. Dotyčný síce čln zakúpil, aj sa  zúčastnil pod dunajským mostom procesu nafúkania lode, dokonca sa do nej aj posadil. Tým ale jeho dunajské dobrodružstvo skončilo. V momente, keď  sa s ním loďka rozhojdala, s obrovskými nadávkami že sme  vrahovia a chceme ho chladnokrvne zavraždiť sa z člna vyplazil a už nikdy sa k lodi nepriblížil. V také niečo sme ani nedúfali - mali sme naraz dve lode a teda aj dve voľné miesta pre vybranú spoločnosť. Nepamätám si, kedy som zažil takéto vzorové čaro nechceného! Od toho momentu sme si začali vytipovávať vhodné spoločníčky na spoločné víkendy, keďže do Novej Stráže sme to robili s dvoma prenocovaniami. Bolo by to išlo aj s jedným, ale! Bola by to totálna blbosť nevyužiť jednak úžasne romantickú atmosféru, ktorú žiadna z účastníčiek "zájazdu" dovtedy nikdy nezažila, ako aj tú jednoznačnú situáciu, kedy si obe uvedomovali, že sme pánmi nad ich  životmi, lebo šanca dostať sa z akéhokoľvek miesta bez našej pomoci domov bola nulová.

Splavy väčšinou prebiehali zabehnutým spôsobom, ale teraz chcem tu opísať  jednu príhodu, keď sa všetko udialo inak.

Ako obyčajne sme sa v piatok poobede stretli pod starým mostom v zložení  - ja, Zdeno, moja tandemistka a samozrejme aj Zdenova. Neboli vtedy žiadne mobilné možnosti komunikácie, tak až na mieste sa dvaja účastníci splavu prišli iba ospravedlniť, že v dôsledku neočakávaných problémov sa splavu nemôžu zúčastniť. Jedna z postihnutých bola moja kamarátka, ktorá akosi v predstihu dostala menzes a keďže začiatok mávala dosť bolestivý a problematický, tak v takom stave rozhodne si netrúfala sadnúť do loďky a celý víkend v nej pretrpieť. Nuž a druhým postihnutým bol Zdeno - jeho mamka si nešťastne vyvrtla kotník, nemohla chodiť a nebol nik, kto by sa o ňu mohol postarať.. Bývali spolu iba oni dvaja a tak to zostalo iba na neho. Tak som to odhadol na krach podujatia, keďže tú dievčinku, ktorú zabezpečil Zdeno som nikdy nevidel. Bola to novinka aj pre neho, mal ju síce dlhšie rozpracovanú, ale k niečomu ju ukecal až teraz. Situácia mi pripadala bez zmysluplného riešenia, jediné východisko som videl v tom, že akciu odpískame. Na moje prekvapenie však bol to práve Zdeno, ktorý ma presvedčoval, že aby sme išli aspoň my dvaja. Pozeral som na neho nechápavo, nevedel som, či ma iba skúša, ale presvedčovacími spôsobmi jemu vlastnými  mi začal vykladať, ako to on Ivete sľúbil a ako sa Iveta na to teší,  ako keby tam Iveta - teda tá dotyčná jeho vodácka novicka - nebola a nemohla sa sama k tomu vyjadriť. Vlastne až  teraz som si ju začal všímať. Vypadala celkom k svetu, ale bola taká zamrznutá, akoby s týmto nerátala a zrejme tiež nechcela tráviť víkend vo dvojici s niekým, kto sa veľmi nehrnie, aby jej  ponúkol svoju spoločnosť. Lenže kým sme my dvaja s Ivetou tak neslano-nemasno postávali a nevedeli sa rozhodnúť, Zdeno ponáhľajúc sa za mamkou sa s nami nemaznal. Priamo nás dokopal do kajaku, nahádzal mám spacáky, vodu a proviant,  naložil zvyšok do auta a zmizol.

S vyhliadkou premrhaného víkendu som teda Ivetu poučil o základných zásadách, nechal som jej vybrať stranu, na ktorej chce veslovať a v trápnom tichu sme vyrazili smerom k prvej destinácii, kde sme mali stráviť prvú spoločnú noc. Čas sa vliekol priamo neznesiteľne pomaly, Dunaj tak isto, ale nakoniec sme do cieľa prvého dňa splavu dorazili aj napriek komunikačnému tichu. Tam sme mali aspoň nejakú činnosť - vždy sme si čas krátili chytaním rýb. Nemali sme samozrejme žiadne povolenky a ani iné zbytočnosti, ale mali sme háčik a kus silónu a to zvyčajne stačilo. Na červíka sa vždy dalo chytiť nejakú malú rybku a tú sme nahodili na noc na dravce upevniac silon o nejakú vhodnú vrbinu. Nejaké riziko, že by niekto mohol naše minipytliactvo odhaliť bolo nulové - naše miesta boli oddelené od dostupnej pevniny  sústavou ramien - či už živých, alebo slepých, alebo obojakých - podľa výšky hladiny Dunaja, dostupné iba z hlavného toku  a tak bola to celkom príjemná zábava a väčšinou aj prinášala želané ovocie. Tak teda sme konečne si založili menšiu pahrebu a začali sa s Ivetou poznávať. Zistil som, že celkom ožila, naraz už nebola ani mĺkva a ani zamrznutá a kým sme zaspali každý vo svojom spacáku, boli sme už skoro kamaráti.

Druhý deň začal veľkolepo - na jedinú nahodenú rybku sme chytili krásneho zubáča a Iveta sa tešila ako malé dieťa. Ryba bola trochu škrt cez rozpočet, lebo museli sme ju ihneď spracovať, upiecť a zjesť, lebo v tom teple by do večera nevydržala. Tak sme sa trocha zdržali, ale vedel som, že do ďalšieho  tábora, kde budeme nocovať, to spoľahlivo stíhame.

Sobotňajší splav už bol  celkom iný. Ivetu akoby poliali živou vodou, štebotala mi celou cestou, naraz začala byť sama sebou - proste jedno nekomplikované, sympatické, milé a navyše aj celkom inteligentné dievča a ja som začal mať výčitky svedomia, že o čo som Zdena a jeho niekoľkotýždňovú snahu spracovať Ivetu a dostať ju na splav obral. Nuž ale osudu sa nedá protiviť, obzvlášť ak človeka obdaruje takouto príjemnou situáciou,  kto už by s ním bojoval...

Podľa očakávania sme na druhú lokalitu dorazili v dobrom čase a tak sme mali dosť časopriestoru skúmať okolie, ktoré som ja už síce dokonale poznal, ale Iveta nikdy nič podobné nezažila. Nie je sa čomu čudovať, ľudí, ktorí spoznali lužné lesy, jazierka, ramená a nádherné zákutia okolo hlavného toku Dunaja bolo málo. Boli sme so Zdenom tu už natoľko doma, že sme tam mali aj vlastný záhon s vysadenou cibuľou - totiž vždy ráno sme nespotrebovanú cibuľu a cesnak zahrabali do zeme, lebo niesť to domov bol nezmysel a v posledný deň splavu už nám to bolo nanič. Tak keď som vyhrabal čerstvú cibuľku,  Iveta myslela, že je ako Alica v krajine zázrakov. Hotová Šangrila, no takmer som sa hanbil, že som to už predtým toľkokrát zažil ... ale tento krát to bolo o to iné, že tu bola ona - Iveta, s ktorou som vopred nerátal a ktorá ma opantávala stále viac.

Keď som jej ukázal zaujímavé okolie, navrhol som jej kúpanie a opaľovanie na plážičke, ktorá bola súčasťou nášho  rozkošného zákutia. Keď som jej oznámil, že ale ja sa nikdy nekúpem a neopaľujem v plavkách, čo som dokumentoval tým, že ako vyzlečený som nemal žiadne biele neopálené miesta na sebe, chvíľku zaváhala, ale neprotestovala. Tak sme sa spolu zmočili v trochu chladnejších vlnách Dunaja, ako boli vody v ramenách, ale v tom teple toho najteplejšieho leta to vôbec nevadilo. Užíval som si teplé slnečné lúče, ktoré po chladivom kúpeli boli oveľa príjemnejšie, ako inokedy a tak som si ani neviem ako na chvíľku zdriemol. Keď som precitol rýchle som sa orientoval, či Iveta leží vedľa mňa. Ležala - a na moje prekvapenie tiež už nahá. Až teraz, keď sa tu zjavila v plnej nahote, som mohol konečne si obzrieť moju spolusplavkyňu. Bolo to nádherné, dokonalé dievča. Nádherné plné a pevné prsia  boli neobyčajne lákavé a mal som čo robiť, aby som sa na ne  nevrhol a nezačal ich cmúľať ako vyhladnutý kojenec. Perfektnej postave dominoval nádherný trojuholník jej pohlavia pokrytý jemne pristrihnutým a starostlivo upraveným kožúškom jej pubického  ochlpenia. Mala našťastie privreté oči a tak nemohla vidieť moju okamžitú erekciu. Aby som odolal a na ňu neskočil, urýchlene som sa utekal schladiť do vôd Dunaja. Musel som sa veľmi premáhať, aby som sa udržal na uzde  a všetko nepokazil, ale pevne som sa rozhodol, že večer musím podniknúť niečo iniciatívne. Paradoxne práve touto mojou zdržanlivosťou  som takmer všetko pokazil.

Až do súmraku sme spolu šantili vo vlnách Dunaja a ja som sa začal zamýšľať, či sa mám pokúsiť sa doviesť  naše zblíženie k vyvrcholeniu tak, aby   došlo k "najhoršiemu" ... alebo najlepšiemu, ak chcete.

Po zotmení, keď sme sa navečerali, som vytiahol z vaku fľašku stoličnej a pokúsil sa je ponúknuť nejaký hlt. Vodka síce nie je v takých teplách na najlepšia voľba, ale v prospech tvrdého alkoholu oproti vínu rozhoduje pomer objem/alkohol  v batožine, ak je tam objemový limit, lebo do loďky pri viacdennom splave je potrebných veľa vecí  a hlavne veľa pitnej vody. Iveta bez problémov siahla po fľaške a dopriala si pár hltov.  Pahreba pomaly dohárala a ja som už neprikladal a tak sme ležali vedľa seba a čučali na hviezdy a o čomsi sa bavili ... a s určitou pravidelnosťou sme to opakovali v poradí stoličná, pokec a čučanie na hviezdy. Po každom odpití vodky som sa k nej prisúval bližšie a bližšie a sledoval situáciu. Vedel som, že  už  nie je možné cúvnuť, proste sa musím aspoň o niečo pokúsiť, akurát som chcel vystihnúť ten správny moment. Za celý čas našej plavby som sa jej nepýtal, ako je to u nej so súkromím, hlavne či má nejakú vážnejšiu známosť alebo nie, ale  to bolo celkom účelové. Ak frajera nemá, je to fajn, mne to nevadí, ale ak má, načo mi bude taká informácia? Ak som charakter, mal by som to rešpektovať, ale ak mi o ňom sama  nepovie, nemám rešpektovať čo. Teda najmúdrejšie je nič nevedieť a nič nemusieť rešpektovať, pokým s tým nezačne ona. Nezačala. Tak po x-tej  runde  vodky som sa rozhodol pre akciu -  pomaly som sa  pretočil nad ňu, približoval som sa k jej perám a keď som bol asi milimeter zabrzdil som a čakal nejakú reakciu - či už pozitívnu, alebo odmietavú. Nehýbala sa, tak som jemnulinko jazykom začal prechádzať po jej hornej pere, a keď stále sa nedostavila žiadna reakcia, jemne som ju uhryzol do spodnej pery. A bolo to!  Džin bol vypustený z fľaše a ďalej som sa dostal takmer iba do polohy štatistu. Jediné čo stihla povedať že "prečo ti to tak dlho trvalo!"  a ďalej som už nestíhal sledovať  následnosť dejov. Presne tak asi fungoval bájny Golem, keď mu vsadili do čela šém a vyriekli zaklínaciu formulu "hám šém foráž" alebo  tak nejako...  Všetko sa začalo diať neuveriteľne rýchlo a hlavne v réžii Ivety, akoby sa bála, že čaro tejto chvíle za moment pominie spolu so mnou  a ona sa zase ocitne niekde, kde byť nechce a navyše aj sama. Teraz som naozaj ocenil čaro tejto našej destinácie - teda hlavne neprítomnosť komárov, alebo ak by sa boli vrhli na naše bleskovo obnažené zadky a samozrejme aj predky, tak bol by to iste dosť rušivý moment nášho živočíšneho a nekontrolovateľného splynutia tiel. A myslím nielen tiel. Čo nasledovalo, neviem inak opísať, iba ako tornádo zmietajúcich tiel oddávajúcich sa neočakávanému a neuveriteľnému milovaniu. Keďže som bol od celodenného slnenia nabitý energiou nerobil som medzi orgazmami mojimi či jej  žiadne prestávky a pokračoval v ukájaní jej neukojiteľného apetítu.  Povedal by som, že až po treťom našom vyvrcholení sme si dali pauzu na chvíľku spoločnej reči o veciach zaujímajúcich obe strany...  Tak som sa dozvedel to, čo som naozaj vôbec netušil. Predovšetkým že jej bolo do plaču, keď som na začiatku odmietal ísť spolu s ňou na splav. To som musel vysvetliť, že som so Zdenom dlhoročný priateľ a pripadalo mi to nevhodné ísť na splav s ňou, o ktorú sa on už tak dlho pokúšal.

Ďalej mi vysvetlila, ako to bolo s odmietnutím predchádzajúcich ponúk na splav - chcela ísť ihneď, ako jej to Zdeno navrhol, ale keď vysvetlila doma, ako chce tráviť víkend, rodičov takmer unisono trafila mŕtvica.  Treba uznať, že predstava, ako sa ich jediná dcéra na takom toku trmáca v nejakej nafukovacej veci, ktorá ktovie či čo nevidieť nevyfučí, alebo sa neprekopŕcne, bola pre rodičov iste frustrujúca. Nemožno sa preto čudovať obavám o osud  dcéry pri takomto podujatí. Tento víkend  bol však iný, lebo rodičia dostali poukaz na týždennú rekreáciu ROH do Jeseníkov na Morave a tak konečne mohla na splav vyraziť, lebo Jeseníky sa jej zdali dostatočne ďaleko nato, aby ju mohli nejako odtiaľ kontrolovať.. No a predstava, že keď po toľkých peripetiách nakoniec jej konečne náhoda pomohla k dokonalému a bezpečnému voľnu a ono by z toho mohlo nič nebyť, bola pre ňu ako nočná mora.  Navyše mi ešte priznala, že vlastne nikdy nemala milenca, ktorý by ju priviedol k orgazmu a že tieto doteraz čo zažila so mnou,  sú jej najkrajšie sexuálne zážitky. Nevedela iba pochopiť, prečo mi to tak dlho trvalo kým som sa odvážil. Chcel som vinu za moje váhanie zvaliť na ňu, že bola málo ústretová, ale nepochodil som. Musel som uznať, že už väčšiu ústretovosť od ženy nemôžem čakať, ako keď sa sama dobrovoľne vyzlečie a ľahne si tesne k mužovi. Vraj málo chýbalo a na tej dunajskej pláži by ma bola znásilnila, tak bola nadržaná keď ma vedľa seba videla nahého. Nuž čo, nemému dieťaťu kto porozumie... ani ale netušila, ako sme v rovnakom čase na tom istom mieste obaja mysleli presne rovnako na to isté!

Do rána sme teda usilovne doháňali zameškané a  veľa nenaspali, ale vedel som, že si dlhší raňajší spánok môžeme dovoliť, lebo posledný deň nás nečakala nejaká dlhá  trasa.

S  Ivetou sme šťastne dorazili do cieľa splavu a následne sme sa pravidelne stretali vyše roka, pokým nestretla toho "pravého". Teda možno, neviem, lebo potom som stratil s ňou kontakt a tak netuším, či pravý bol naozaj ten najpravejší, alebo či sa časom neobjavil niekto ešte pravejší ...

Ako hodnotíte túto poviedku?

najlepšie   [   1 | 2 | 3 | 4 | 5   ]   najhoršie