Erotické poviedky

Podmanená

Pozývaš ma na výlet. Trojdňový víkend...kdesi...
Sadám si do auta a nestarám sa. Je krásne sa nestarať. Nič mi nie je do toho čo zo sebou , kadiaľ ideme a kde skončíme. Moja úloha je jednoduchá: byť tu, držať papuľu a byť krásna A tak sedím v aute...a čuším. Viem, že som spravila maximum, ale neviem či to je pre Teba dosť. Som jemne navoňaná..., do hladička vyholená, kolem hlavy mi poletuje čerstvo umytá hriva, rozpustené vlasy ma znervózňujú a šimrajú v tvári, ale Ty to tak máš rád... Tváriš sa vážne, mlčíš...

Ako môžem rozveseliť muža za volantom. Hladkám Ti stehno..., vyššie a vyššie, ale Tvoj výraz sa nemenní. Len medzi zuby precedíš: "Tak rozopni ten rázporok, keď nemôžeš vydržať!" Vždy chceš byť o kus ďalej ako ja... Míňajú nás auta, a ja mám pocit, že každý z nich vidí až k nám dovnútra. Zahanbuje ma to, ale Tvoj tvrdý pohľad si nedá povedať.. Skláňam sa k Tebe v n á deji, že takto vlastne ani nie som vidieť.. Voniaš rannou sprchou, chcem Ťa škádliť, ba priam dráždiť. Hrať sa s Tebou, ako keď ja vzdychám vzrušením pod Tvojimi dotyky, ako keď ja túžim a z vášne sa Ti sama ponúkam...

Ale Ty nie si hračka v mojich rukách, ďalej si nezúčastnene šoféruješ. Len keď už sa chcem sklamane odtiahnuť, schytíš ma jednou rukou za tie nešťastné vlasy (ktoré mi mimochodom v tejto polohe už ozaj lezú na nervy). Schytíš ma a držíš si ma až som Ťa plná, až sa mi dýchať nedá, pritláčaš si ma do lona , len malé povolenie na nádych a zas. Ideme pomaly, tak sa nebojím, že nás zabiješ. Bojím sa, že mi nedáš to malé povolenie na nádych.., červenám v tvári, dusím sa, mám tmu pred očami... Keď ma trhnutím za vlasy usadíš zas rovno, slepo žmúrim po parkovisku pri pumpe. Polykám a dychčím zarovno...

"Chod sa umyť, nech naberieš trochu života", smeješ sa mi...
Smeješ sa mi a druhým dúškom dodávaš:" Keď už budeš na tom wécku, tak nohavičky dole..., aj tak sú Ti zbytočné, chcem ich pri sebe!!!"
Šplouchám si do tváre hrste studenej vody a pozerám do zrkadla. Trochu sa učešem a už je zo mňa zasa človek. Vyzliekam si pre Teba nohavičky. Sú celkom mokré, hrôza, hrôza... Ak bych mala pri sebe svoju kapsu, dala bych Ti radšej čisté, ale takto ti rozpačito vkladám do dlane ten mokrý uzlíček.. Tak diskrétne ako sa dá.

No Ty nechceš byť až tak diskrétny, v tom malom obchodíku plnom ľudí sa mi smeješ, demonštratívne si ich prikladáš k tvári a ovoniavaš. Stojím vedľa Teba ako previnilec. Hladím do zeme s pocitom, že mám na čele nápis: "Malá nadržaná kurvička" a hneď pod tým druhý: "Otŕča sa tu bez prádla". Poťahujem si za lem krátkej sukne a prosím Ťa očami, aby sme odtiaľ vypadli. Ale Ty sa ohromne zabávaš, schytíš ma majetnícky kolem pasu, dorazíme k pokladni a Ty na celý obchod zahlásiš: "Prosím si kondóm". Vyzývavo ma prejdeš pohľadom a keď si si istý, že už na nás zíza každý široko ďaleko, opravuješ sa:" Lebo radeji tri!" Zdá sa, že Ti celkom naschvál jeden upadol a nechávaš ma ho zodvihnúť. Zohýnam sa ako pravá dáma..., v kolenách , s rovným chrbtom..., aj tak pridŕžam koniec sukne a keď zavelíš ideme, takmer utekám do auta...

A aj keď sa cítim rozpoltene , zas sedím vedľa Teba, pribitá do sedačky Tvojim pohľadom, Tvojim prianím a mojou... túžbou po pokračovaní...
Konečne prichádzame do cieľa. Celú cestu som Ťa hnevala, hrala sa so sukňou. Chcela som Ťa dráždiť a vydráždila skôr samu seba. No, Ty si vydráždený tiež, zlostíš sa, že sa neviem chovať. Než vybavíš na recepcii izbu, zakecávam sa v hale s partiou akýchsi týpkov. Mávam rukami, gestikulujem celým telom, smejem sa. Myslím, že aj t í to cudzí týpkovia spoznali, čo mi behá po rozume. Vyzerá to ako by si hárajúcej fene nechal príliš dlhé vodítko a tak to ideš napraviť. Surovo ma schmatneš za ruku a ťaháš preč. Som pri Tebe taká krehká a manipulovateľná. Na izbe už dávaš priechod svojej zlosti...

Strhávaš zo mňa oblečenie a hádžeš ma o posteľ. Začínam sa Ťa trocha báť. Ležím na bruchu a Ty ma priväzuješ k nohám postele. Naširoko, ako bych mala gymnastickú priepravu.. Držkujem. Vytáčam sa tvárou k tebe, chcem si Ťa udobriť, chcem aby si ma okamžite pustil... No na môj výraz nie si zvedavý, zaväzuješ mi oči a kážeš konečne čušať. A tak čuším, čuším v tej svojej osobnej tme a tíško sa vztekám...

Zrejme sa vztekáš aj Ty. Vyhlásiš, že ideš na vzduch a už len prásknu dvere. No to snáď nie je pravda. Čo si myslíš? Trhám uzlami na rukou, ale nič nepovoľuje. Postupne sa vysiľujem až k celkovej apatii. K uvoľnenosti. K väčší poslušnosti. Netuším koľko si preč. Dve hodiny? Desať minút. Chcem aby si sa ku mne vrátil. Aby si ...si ma nabral so všetkou silou...odzadu..., tak ako som tu nachystaná...

A tak keď počujem vrznúť dvere, pohybom tela dávam svoju túžbu najavo. Špúlim zadok, v rámci možností ho dvíham hore, pozývam k radovánkam... Ucítim v rozkroku prst, je to ako explózia, sténam blahom a sama sa na ten prst nabodávam....

V tom vrznú dvere druhý raz.
A krik: "Čo to tu stvárate!!!"
"Ja ...,ja som len doniesol uteráky..., to ona provokovala:::", obhajuje sa ten drzý pikolík.
Krve by sa vo mne nedorezal. Chlapec je podľa hlasu také plaché nič a tak rýchlo mizne kade ľahšie. A ja sa idem zblázniť zlosťou. Keby som ho stretla vo výťahu, ani neviem ako vyzeral. To je hanba na tri zimy. Teraz sa už vážne čertím. No čertím... Počúvam ako sa čertíš Ty. Nie je výhovorky, ktorá by Ťa upokojila. Stále len dookola:
"Nevieš sa chovať! Chvíľu Ťa nemôžem nechať samú!!!"
Saka, veď ja som v tom celkom nevinne...

Sťahuješ remeň a ideš ma vyplatiť. Už keď zasviští vzduchom, znie to hrozivo. Ako som bola uvoľnená a natešená, tak sa vo mne teraz všetko sťahuje. Mrskám sa pod tými údery ako ryba na suchu, bolí ma to... Nič som predsa nevyviedla..., to ty si ma tu takto nechal. Už cítim ako mi horí zadok a ako sa mi, svete div sa, to teplo rozlieva po celom tele. Pri každej ďalšej ráne Ti idem v ústrety ako pre pohladenie... Na sile úderov je znať, že sa už nehneváš. Aj Teba ten ohnivý zadok rozrajcoval.

"Á, tak maličkej sa to páči", konštatuješ spokojne. A aj keď ma to zahanbuje, musím sa priznať.
"Páči..., poď ku mne...", mumlem.
"Čo?", zaujímaš sa. "Ja... poď."
"Čo poď, kam poď ?!! Nevieš sa jasno vyjadrovať!!!"

Viem, ale ideme mi to ťažko. Som rada, že mám zaviazané oči. Som rada, že nemôžem zdrhnúť, lebo je možné, že bych to urobila. Na miesto toho špitám do podušiek: "Prosím, poď ku mne..., poď ...do mne :)" A je to vonku. Spokojne sa smeješ. Ani sa nenamáhaš sa vyzliecť, len rozopneš zips a ... Mám pokračovať?

autor: slnkadar